Napätie medzi Iránon, USA a Izraelom sa na začiatku roka 2026 postupne vyhrotilo až do otvoreného vojenského konfliktu. Eskalácia, ktorá začala politickými vyhláseniami a presunmi armád, prerástla koncom februára do priamej vojny s regionálnymi aj globálnymi dôsledkami.
Po neúspešných diplomatických snahách a rokovaniach o iránskom jadrovom programe americký prezident Donald Trump v priebehu februára opakovane pripustil možnosť vojenského zásahu a otvorene hovoril aj o zmene režimu v Iráne.
Irán tieto vyhlásenia odmietal a varoval pred dôsledkami prípadného útoku. Zlomový moment nastal 28. februára 2026, keď Spojené štáty spolu s Izraelom spustili koordinované útoky na území Iránu.
Cieľom boli vojenské základne, infraštruktúra a objekty spojené s jadrovým programom. Počas prvých dní útokov bol zabitý aj najvyšší iránsky vodca Alí Chameneí, čo zásadne zmenilo dynamiku konfliktu a potvrdilo jeho plnohodnotný vojenský charakter.
Rýchla eskalácia
Irán reagoval bezprostredne. Už v prvých marcových dňoch spustil raketové a dronové útoky na ciele v Izraeli ale aj na americké vojenské základne a susedné štáty, ktoré spolupracujú s americkou administartívou, vrátane turisticky obľúbeného Dubaja.
Konflikt sa tak rozšíril za hranice jednej krajiny a nadobudol regionálny charakter.
Obete a dopady
Do polovice marca 2026 si boje vyžiadali viac ako 2 000 obetí, pričom väčšina z nich bola zaznamenaná na území Iránu. Okrem ľudských strát došlo k rozsiahlemu poškodeniu infraštruktúry a destabilizácii regiónu.
Vojna medzi Iránom, Spojenými štátmi a Izraelom tak zostáva jednou z najvážnejších bezpečnostných kríz súčasnosti – s potenciálom ovplyvniť nielen Blízky východ, ale aj globálnu ekonomiku a stabilitu.
Jedným z najvýznamnejších krokov Iránu bolo obmedzenie lodnej dopravy v strategickom Hormuzskom prielive, ktorým prechádza významná časť svetových dodávok ropy.
Tento krok spôsobil narušenie globálneho energetického trhu a prudký rast cien ropy. Počas marca dochádzalo aj k útokom na energetickú infraštruktúru a strategické objekty v širšom regióne Perzského zálivu. Konflikt sa tak postupne mení na komplexnú vojenskú konfrontáciu s ekonomickými dôsledkami.
Kritika Európy
Európski lídri čoraz ostrejšie kritizujú vojenské operácie Spojených štátov a Izraela proti Iránu, pričom poukazujú najmä na absenciu jasného právneho rámca a rastúce geopolitické riziká.
Šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová vyhlásila, že použitie sily „nemá základ v medzinárodnom práve“ a zdôraznila, že nie je zrejmé, aké sú skutočné ciele konfliktu.
Podľa Kallasovej existujú iba dve legitímne situácie na použitie sily – sebaobrana alebo mandát Bezpečnostnej rady OSN – pričom ani jedna z nich v tomto prípade neplatí.
„Nevieme, aké sú ciele tejto vojny,“ uviedla s tým, že členské štáty EÚ „nemajú chuť ísť do tejto vojny“. Aj preto Únia momentálne neplánuje vojenskú misiu na zabezpečenie Hormuzského prielivu a namiesto toho hľadá riešenia v spolupráci s OSN a regionálnymi partnermi.
Kallasová zároveň upozornila na širšie dôsledky konfliktu, ktorý podľa nej prináša „chaos na Blízkom východe“ a ovplyvňuje globálne trhy, najmä v oblasti energií a hnojív.
EÚ podľa nej spolupracuje s krajinami Perzského zálivu, Egyptom a Jordánskom s cieľom nájsť cestu k ukončeniu bojov.
Španieli sa vzopreli
K podobnej kritike sa pridal aj španielsky premiér Pedro Sánchez, ktorý označil americko-izraelské útoky za „nezákonné“ a varoval pred oslabovaním medzinárodného poriadku.
„Európa je založená na princípoch multilateralizmu… A práve to je teraz opäť spochybňované,“ uviedol. Zdôraznil, že Európa musí brániť pravidlá medzinárodného práva a „postaviť sa na stranu tých, ktorí trpia jeho porušovaním“.
Práve Španielsko v prvých dňoch konfliktu neumožnilo Spojeným štátom využiť vojenské základne na svojom území. Za to si krajina i samotný Sánchez vyslúžili od Trumpu veľkú kritiku a výhražky o zhoršení až prerušení obchodných vzťahov s krajinou.
Neprijateľné a destabilizujúce
Írsky premiér Micheál Martin taktiež varoval pred eskaláciou útokov na energetickú infraštruktúru, ktoré označil za „neprijateľné“ a potenciálne destabilizujúce pre globálne trhy.
Reagoval aj na správy o civilných obetiach vrátane detí, pričom zabíjanie civilistov označil za „absolútne ohavné“. Podľa neho budú mať takéto útoky dlhodobé dôsledky nielen pre región, ale aj pre svetovú ekonomiku.
Martin zároveň vyzval na intenzívnejšie diplomatické úsilie zo strany Európskej únie a Organizácie Spojených národov.
Podľa jeho slov je potrebné „vrátiť situáciu k deeskalácii a riešeniu v rámci OSN“, pričom zdôraznil, že Európa má dobrú pozíciu na sprostredkovanie dialógu a hľadanie mierového riešenia konfliktu.
NATO je obranná, nie útočná aliancia
Hovorca nemeckého kancelára Friedricha Merza sa zas vyjadril, že vojna na Blízkom východe „nemá nič spoločné s Organizáciou Severoatlantickej zmluvy (NATO)“ a „nie je vojnou NATO“.
„NATO je aliancia na obranu územia“ a v súčasnej situácii „chýba mandát na jej nasadenie“, povedal hovorca Stefan Kornelius na pravidelnom tlačovom brífingu.
Reagoval tak na slová Donalda Trumpa, ktorý varoval, že Alianciu čaká „veľmi zlá“ budúcnosť, ak jej členovia neprispejú k opätovnému otvoreniu Hormuzského prielivu.
Kancelár Merz už predtým vyhlásil, že vojna na Blízkom východe sa musí skončiť čo najskôr, keďže konflikt „nikomu neprospieva a mnohým vrátane nás ekonomicky škodí“.
Minister obrany Boris Pistorius v pondelok zdôraznil, že Nemecko chce zabrániť „ďalšej vojenskej eskalácii“ na Blízkom východe. Berlín sa do konfliktu vojensky nezapojí, ale je pripravený podporiť diplomatické snahy o bezpečné spriechodnenie Hormuzského prielivu.
„Máme tu situáciu, ktorú sme nevyprovokovali… Táto vojna sa začala bez akýchkoľvek konzultácií,“ dodal Pistorius. Pripomenul, že hlavnou zodpovednosťou Nemecka je východné krídlo NATO a sever Európy, a doplnil: „Nemôžeme byť všade na svete.“
„Čo také očakáva Donald Trump od niekoľkých európskych fregát v Hormuzskom prielive, čo nedokáže zvládnuť ani mohutné americké námorníctvo? Toto je otázka, ktorú si kladiem,“ uviedol na záver nemecký minister.
ano, SITA, foto: SITA
