Som rád, že diskusia o vekovej hranici pre používanie sociálnych sietí konečne začala výraznejšie rezonovať aj na Slovensku. Vláda koncom augusta schválila návrh, podľa ktorého by hranica pre vytvorenie a používanie účtu na sociálnej sieti mala byť 16 rokov.
Pre mladých od 16 do 18 rokov sa zároveň počíta s vyššou úrovňou ochrany. Považujem to za správny krok. Bola by však chyba domnievať sa, že šestnástymi narodeninami problém sociálnych sietí zmizne.
Čoraz viac totiž zisťujeme, že problémom nie je iba to, kto sociálne siete používa a aký obsah sa na nich nachádza, ale aj samotný spôsob, akým sú navrhnuté.
Keď porota v Los Angeles v marci tohto roka rozhodla, že spoločnosti Meta a Google nesú miliónovú zodpovednosť za škody spôsobené mladej používateľke Instagramu a YouTube, nešlo len o ďalší zo série sporov medzi jednotlivcom a technologickými gigantmi.
Prelomový bol najmä dôvod. Predmetom sporu totiž nebol škodlivý obsah vytvorený používateľmi, ale samotný spôsob, akým sociálne siete fungujú.
Austrália ide príkladom
Nekonečné posúvanie obsahu, automatické prehrávanie ďalších videí či algoritmy, ktoré nám vyberajú príspevky podľa toho, čo nás pri obrazovke udrží čo najdlhšie. To všetko sú prvky, ktoré nevznikli náhodou.
Pozornosť používateľov je základom obchodného modelu sociálnych sietí a čím viac času na nich strávime, tým väčšiu ekonomickú hodnotu pre platformy máme. Najzraniteľnejšie sú pritom deti a dospievajúci.
Preto čoraz viac krajín zavádza alebo pripravuje jasnú vekovú hranicu pre používanie sociálnych sietí.
Najďalej zašla Austrália, kde od decembra minulého roka musia platformy zabezpečiť, aby si osoby mladšie ako 16 rokov nemohli vytvárať a používať účet.Prvé výsledky ukazujú, že takéto opatrenie napriek obavám nie je nevymožiteľné.
Platformy odstránili alebo obmedzili milióny účtov a podľa prvého veľkého hodnotenia austrálskeho úradu eSafety klesol podiel detí do 16 rokov s účtom na sociálnych sieťach z 52,4 na 42,1 percenta.
Nie je to dokonalé riešenie a časť mladých ľudí si cestu k sociálnym sieťam nepochybne nájde. Ukazuje sa však, že veková hranica môže fungovať.
Podobným smerom sa uberá čoraz väčšia časť Európy a spoločnú minimálnu vekovú hranicu 16 rokov podporil výraznou väčšinou aj Európsky parlament. Ochrana detí je teda témou, pri ktorej sa postupne začína vytvárať širšia politická zhoda.
Algoritmu je vek ukradnutý
Nemali by sme však zostať iba pri nej. Algoritmus totiž nerozlišuje, či má používateľ pätnásť, tridsaťpäť alebo sedemdesiatpäť rokov. Jeho úlohou je predovšetkým udržať našu pozornosť.
A veľmi dobre sa už naučil, že strach, hnev, pobúrenie či konflikt ju často udržia lepšie ako pokojná a vecná informácia. Dôsledky preto nesledujeme iba na duševnom zdraví jednotlivcov.
Vidíme ich aj v spoločnosti. Názorové bubliny, rastúca polarizácia, radikalizácia či jednoduchšie šírenie dezinformácií nie sú iba výsledkom toho, čo ľudia na sociálne siete píšu. Ovplyvňuje ich aj to, čo nám platformy prostredníctvom svojich algoritmov rozhodnú ukázať.
Nie zrušiť, ale regulovať
Neznamená to, že sociálne siete sú zlé. Priniesli nové možnosti nadväzovania kontaktov, komunikácie a prístup k informáciám, o akých sa predchádzajúcim generáciám ani nesnívalo.
Práve preto by naším cieľom nemalo byť ich potláčanie, ale vytvorenie rozumných pravidiel. Pri deťoch môže byť jedným z nich veková hranica 16 rokov.
Pri maloletých aj výrazné obmedzenie návykových prvkov a personalizovaných algoritmov, ktoré vyberajú obsah podľa predpokladu, čo konkrétneho používateľa najviac zaujme.
A pri nás všetkých oveľa väčšia transparentnosť a možnosť jednoducho si vybrať, či chceme obsah zoradený algoritmom alebo napríklad obyčajne chronologicky.
Príklad existuje
V niečom mi dnešná debata pripomína obdobie, keď spoločnosť začínala vážne hovoriť o škodlivosti cigariet. Tie sme nezačali regulovať preto, že by každý fajčiar dostal rakovinu, ani sme ich dospelým ľuďom nezakázali.
Postupne sme však prijali pravidlá, pretože sa nahromadilo dostatok dôkazov o zdravotných rizikách a zároveň sme pochopili, že výrobca má ekonomický záujem vytvárať a udržiavať závislosť.
Pri sociálnych sieťach sa možno nachádzame v podobnom bode. Nemusíme ich démonizovať ani ľuďom prikazovať, ako majú tráviť svoj čas. Mali by sme však chrániť deti a zároveň od technologických spoločností požadovať, aby niesli primeranú zodpovednosť za produkty, ktoré vytvorili.
O to viac, ak produktom, s ktorým sa v skutočnosti obchoduje, je jedna z našich najcennejších vecí – naša pozornosť a náš čas.
Martin Klus, foto: vecteezy
Autor je bývalý štátny tajomník rezortu diplomacie SR a podpredseda NRSR
