V decembri minulého roku nás navždy po rýchlej a ťažkej chorobe opustil folkorista, propagátor salašníckych tradícií a výrobca ľudových hudobných nástrojov, Ľubomír Tatarka, ktorého väčšina ľudí a priateľov poznala skôr vďaka prezývke ČALAMACHA.
Ľubomír Tatarka (1958 – 2025) sa narodil v Banskej Bystrici, no posledných vyše dvadsať rokov bol obyvateľom blízkej Slovenskej Ľupče. V rozhovoroch i spomienkach sa však vždy k nášmu krásnemu mestu hlásil.
Tu prežil detstvo, školské časy i mladosť. Mal šťastie, že sa narodil do podnetnej rodiny, ktorá žila ľudovými tradíciami.
Jeho otec Ján bol známym fotografom a výrobcom folklórnych artefaktov, preslávili ho napríklad verné modely koníkov a povozov, ktoré vyrábal najmä z dreva a vo svojom banskobystrickom byte.
Práve s ním od mala navštevoval salaše, bačov, valachov, ale aj iných ľudových výrobcov.
Učarovali mu gajdy
Pri jednej z takých ciest, raz navštívili spolu salaš s kolibou pri Priechode, kde zbadal gajdy baču Paľa Strapáňa Brzulu. Zaujali ho a dokonca vytrápil baču, aby mu ich ukázal a zahral na ne.
Odvtedy mu tento nástroj učaroval. Nečudo. V systéme tradičnej ľudovej hudby patrí medzi unikátne a prastaré nástroje. Následne sa snažil ako samouk vyrezávať píšťalky, paličky a neskôr aj súčiastky pre gajdy.
Pozoroval pritom prírodu, ktorá dáva materiál výrobcom a postupne sa oboznamoval aj s rozličnými technikami opracovania dreva, koží a kovov.
Prezývka z talianskeho zájazdu
Svoju výrobu zdokonalil pod vplyvom folkloristu a multiinštrumentalistu Milana Šteska. Spolupracoval aj s jeho bratom Jánom. Postupne sa priučil výrobe a zdobeniu črpákov, výrobkov zo svoru, fláut, píšťal až napokon vyrobil svoje prvé gajdy.
To ešte viac prehĺbilo jeho záujem o tradičnú kultúru, najmä salašníctvo a gajdošstvo. Oslovilo ho udržanie tradície a techník našich predkov, čo následne po zvyšok života propagoval a aktívne prezentoval.
Doma i v zahraničí, spolu s folklórnymi súbormi, či sám… Prenikavé tóny gájd, presvedčivý hlas, postoj a pohľad a iskrivé pesničky… taký bol Ľubo Tatarka, zvaný Čalamacha.
Túto svoju prezývku získal na zájazde so súborom Urpín v Taliansku, kde sa nešťastnou náhodou zrazil s istým Talianom, ktorý na neho v zlosti pokrikoval „Ča-la-ma-cha! Ča-la-ma-cha!“ Keď to počul Milan Štesko i ďalší, už inak Ľuba nechceli volať.
Vášnivý zberateľ
Ľubo Tatarka bol nielen výrobcom ale aj zanieteným zberateľom ľudových artefaktov. Doma v Slovenskej Ľupči si z nich robil svoje malé „kráľovstvo“.
Tam rád prijímal na rozhovory kamarátov, kolegov alebo priaznivcov. Jeho snom bolo prezentovať zbierky črpákov, nožíkov, palíc, fokošov, valašiek a samozrejme aj píšťal, fujár a gájd verejnosti.
Žiaľ, splnenia tejto ambície sa už nedožil. Bol aktívny aj v slovenskom cechu gajdošov, dokonca určitý čas bol jeho prvým cehmajstrom. V Slovenskej Ľupči založil aj festival pre gajdošov a obdivovateľov ich majstrovstva.
Odpočívaj v pokoji kamarát. Zanechal si spomienku, ktorú si viacerí budeme radi uchovávať…
Marcel Pecník, foto: archív MP
