Môže sa zdať, že na Slovensku máme čoraz menej dôvodov na pocity hrdosti a vlastenectva. Niekedy zabúdame, že naša história je plná mien, ktoré sa do nej navždy zapísali veľkými písmenami, vďaka svojim rozsiahlym aktivitám, a to v mnohých prípadoch, aj napriek nepriazni vtedajšej doby.
Medzi významné osobnosti slovenskej literatúry, publicistiky a folkloristiky bezpochyby patrí aj člen štúrovskej generácie a národného obrodenia, Pavol Dobšinský, ktorého nezmazateľná stopa tu ostala aj napriek tomu, že od jeho úmrtia uplynulo 22. októbra už 140 rokov.
Kto bol Pavol Dobšinský
Pavol Dobšinský, celým menom Pavel Emanuel Dobšinský, sa narodil v obci Slavošovce 16. marca 1828 v rodine evanjelického farára, ako najstaršie spomedzi deviatich detí. Prvé školské roky strávil na základnej škole v rodnej obci.
Následne navštevoval gymnázium v Rožňave a neskôr v Miškovci, kde sa zdokonalil v maďarčine, ktorá bola v tej dobe nevyhnutná pri úradnom styku. V rokoch 1840 až 1848 študoval teológiu a filozofiu na evanjelickom lýceu v Levoči, kde sa začal aktívne venovať písaniu básní a zapisovaniu slovenských ľudových rozprávok.
Nezaujímal sa len o slovenskú literatúru. Prekladal aj významné diela z pier svetových spisovateľov obdobia romantizmu ako Shakespeare, Rousseau či Mickiewicz. Po absolvovaní lýcea však aj jeho život ovplyvnili vojnové konflikty a vstúpil do cisárskeho vojska.
Po návrate do civilu, v roku 1850, zložil farársku skúšku a ďalšie roky pôsobil v Revúcej, kde na fare pracoval ako tajomník a asistent farára a etnografa Samuela Reussa.
Práve popri ňom sa nechal inšpirovať ľudovou slovesnosťou, keďže Reuss sa ako prvý na Slovensku venoval systematickému zbieraniu rozprávok. Z Revúcej neskôr odišiel do Brezna a do Rožňavského Bystrého, kde bol kaplánom.
Medzi rokmi 1858-1861 pôsobil ako profesor na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Posledné roky života strávil ako evanjelický farár v obci Drienčany, kde v roku 1885 aj zomrel na následky pneumónie a bol tu pochovaný.
Slovenské povesti
Pavol Dobšinský je známy hlavne ako autor zbierky Slovenské povesti vydávané v rokoch 1858 až 1861. Slovenské povesti vznikli v spolupráci s Augustom Horislavom Škultétym, ktorý bol tiež významným slovenským zberateľom a vydavateľom diel ľudovej slovesnosti.
Ich zbierka bola vydaná v šiestich zošitoch a predstavovala pre Slovákov významné dielo, keďže mali po prvýkrát možnosť zoznámiť sa s bohatstvom ústnej ľudovej slovesnosti. Prvé dva zväzky boli vydané v roku 1858 v Rožňave. Šiesty vyšiel až v roku 1861.
Zbierku tvorí 65 rozprávok, ktorých hrdinami sú víly, čarodejníci, draci a hrdinovia s nadľudskými schopnosťami. Nájsť tu môžete rozprávky ako Popolvár najväčší na svete, Janko Hraško, Tri zlaté vlasy Deda Vševeda, alebo Traja zhavranelí bratia.
Prostonárodné slovenské povesti
Slovenské povesti boli neskôr rozšírené a vydané v rokoch 1880 až 1883 pod novým názvom Prostonárodné slovenské povesti. Dobšinský ich vydal krátko pred svojou smrťou a dodnes predstavujú jedno z vrcholných diel slovenskej ľudovej slovesnosti.
Táto, ešte kompletnejšia zbierka, obsahuje 90 rozprávok, medzi ktorými je aj Laktibrada, Zlatovláska, Zlatá priadka, Princ Bajaja, O troch grošoch, O hlúpom Janovi, Soľ nad zlato, Nebojsa, Trojruža či Pamodaj štastia, lavička.
Prvé vydanie nijak nevynikalo farebnosťou, alebo ilustráciami. Oveľa príťažlivejší vzhľad nadobudla kniha v priebehu 20. storočia, kedy vyšli jej ďalšie, novšie a na pohľad zaujímavejšie vydania.
Rozprávky sú doplnené ilustráciami významných slovenských umelcov, akými boli Martin Benka, Ľudovít Fulla, Albín Brunovský, alebo Dušan Kállay.
Od rozprávok k teórii
Ďalšie významné dielo Pavla Dobšinského pochádza z roku 1880. Kniha s názvom Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské sa skladá z dvoch častí, pričom autor v nich nahliadol a opísal život človeka žijúceho na vidieku, čím sa toto dielo výraznou mierou zaradilo medzi etnografické a národopisné práce.
V prvej časti pojednáva o jednotlivých etapách v živote obyčajného človeka, od jeho narodenia až po smrť. Obsahuje ukážky povier, zvykov a hier, ktoré sa s ním spájali.
Druhá časť obsahuje ľudové zábavné hry, ktorými si predovšetkým ľudia na slovenských dedinách počas jednotlivých období roku spríjemňovali každodenné povinnosti. Jeho ďalšou teoretickou prácou, ktorú vydal v roku 1871, je dielo s názvom Úvahy o slovenských povestiach.
Tu sa na rozprávky pozrel z iného uhla pohľadu, pričom ich teoreticky skúmal a analyzoval.
Pavol Dobšinský v modernej podobe
Vďaka Pavlovi Dobšinskému a zbierkam rozprávok, ktoré sa vďaka nemu zachovali, môžeme aj po mnohých rokoch spoznávať ľudové rozprávky v písanej či dokonca hranej podobe. Jedna z jeho najvýznamnejších rozprávok nesie názov Chudobných rodičov syn.
Rozpráva príbeh o putovaní mládenca, ktorého snom je spoznávať svet, pričom zablúdi do čarovnej krajiny, kde stretne babku a vďaka nej zažije množstvo dobrodružstiev.
V predlohe Dobšinského našli inšpiráciu filmári, ktorí jej v roku 1993 dali podobu veľmi vydareného televízneho diela. Spomínaná rozprávka je aj súčasťou hraných predstavení v repertoári Národného divadla Košice, kde sa teší veľkej obľube.
Sfilmované boli aj jeho ďalšie rozprávky ako Plavčík a Vratko, Popolvár najväčší na svete či Ružová Anička.
Odkaz Pavla Dobšinského
Mohlo by sa zdať, že Dobšinský bol predovšetkým zberateľom slovenských rozprávok a celkovo diel slovenskej ľudovej slovesnosti. Okrem toho, že umelecké diela zoskupil do niekoľkých zbierok, dal im aj vlastnú umeleckú formu.
Diela okrem zapisovania aj literárne upravoval s cieľom, dať im pútavú podobu pre širokú verejnosť. Vďaka nemu prežili desiatky rozprávok, povestí a múdrostí, ktoré by inak zrejme zapadli prachom a ostali bez povšimnutia.
Dobšinského rozprávky sú často považované za strašidelné, až hororové. Možno aj preto súčasné deti, či ich rodičia, siahnu radšej po súčasnej, o niečo jednoduchšej literatúre. Vďaka ich výnimočnosti by sme sa ale mali snažiť zachovať ich tak, ako to pre nás urobil práve nezabudnuteľný Pavol Dobšinský.
puma, foto: internet
