Mečiar, Orbán, slovenské regionálne voľby z roku 2017 či ústavná konzervácia jedného volebného obvodu v roku 2023 ukazujú podobný paradox. Politici síce radi menia, alebo zakonzervujú volebné pravidlá vo svoj prospech, výsledok však býva neraz opačný. Slovensko dnes opäť kráča po nebezpečne známom chodníku.
Keď politici začnú meniť volebné pravidlá, málokedy ide o náhodu. Zvyčajne je za tým jednoduchá motivácia – zvýšiť vlastné šance na úspech a sťažiť život konkurencii.
Vladimír Mečiar to skúšal zrušením troch volebných obvodov na konci 90. rokov. Viktor Orbán výrazne prekreslil maďarský volebný systém aj podmienky politickej súťaže.
Poslanci Národnej rady SR začiatkom roka 2023 dokonca zakotvili jeden volebný obvod do ústavy. Ani jeden z týchto prípadov však nepotvrdil, že úprava či konzervácia pravidiel dokáže natrvalo zastaviť meniace sa nálady voličov. Skôr naopak.
Podobnú skúsenosť máme aj pri inom type volieb. V roku 2017 vládna koalícia zrušila dvojkolovú voľbu županov. Oficiálne pre efektivitu a šetrenie nákladov, podľa kritikov z čisto politického kalkulu, lebo jednokolová voľba ponúka väčšie šance kandidátom, ktorí ani zďaleka nemajú podporu väčšiny.
Výsledok? Vo viacerých krajoch prišla výrazná personálna výmena a opoziční kandidáti ovládli podstatnú časť komunálnej a regionálnej mapy. Zmena pravidiel nepriniesla jej autorom v zostave SMER‑SNS‑Most očakávaný efekt.
Dnes sledujeme ďalšie pokusy posúvať hranice volebnej súťaže. Hovorí sa o obmedzení hlasovania zo zahraničia, sprísnení podmienok na prekrúžkovanie kandidátov do parlamentu či zvýšení kaucie pre kandidujúce strany a hnutia.
Každú z týchto tém možno legitímne a odborne diskutovať. Problémom je však načasovanie, motivácia aj absencia širšej politickej dohody.
Demokracia totiž nestojí len na výsledku volieb, ale aj na dôvere v pravidlá. Tie nemajú byť pohyblivým terčom upravovaným podľa momentálnych potrieb vládnej väčšiny. A už vôbec nie pár mesiacov pred voľbami.
Hanebným symbolom tohto chaosu zostáva fakt, že päť mesiacov pred slovenskými komunálnymi a regionálnymi voľbami stále nie je jasné, či si občania budú svojich starostov, primátorov, poslancov a županov voliť na štyri alebo päť rokov.
Ak štát nedokáže včas a jasne povedať ani to, podľa akých pravidiel sa bude voliť, problém už nie je technický. Je to problém politickej kultúry, alebo presnejšie jej nedostatku.
História pritom ponúka jednoduché varovanie: tí, ktorí sa snažia upraviť či zakonzervovať volebné ihrisko vo svoj prospech, často zabúdajú, že rozhodujúci hráč nestojí v parlamente, ale pri volebnej urne.
Autor je bývalý štátny tajomník rezortu diplomacie SR a podpredseda NRSR
Martin Klus, foto: archív MK, vecteezy
